Choď na obsah Choď na menu
 


Európska únia - stručné dejiny

14. 12. 2011

Povojnové začiatky

Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba zabezpečiť základné životné potreby pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie zabezpečenie mieru a bezpečnosti na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.

Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.

Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce:

Ø  zabezpečenie mieru na európskom kontinente

Ø  prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr

Ø  umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu

Päťdesiate, šesťdesiate roky

Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.

Jean Monnet, vrcholný predstaviteľ francúzskeho sekretariátu pre plán, prišiel s nápadom, aby o uhliarskom priemysle nerozhodovali národné štáty (víťazné štáty by taktiež nemali mať väčšie právomoci ako porazené Nemecko); o priemysle mala rozhodovať nová medzinárodná inštitúcia. Na základe tejto myšlienky vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva.

Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila Európske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).

Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 boli podpísané takzvané Rímske zmluvy ( s platnosťou od roku 1958) zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.

V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, ich právna subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri zmluvy začali spoločne nazývať „Zmluvy o európskych spoločenstvách“.

V roku 1968 bola na základe dohody o EHS vytvorená „colná únia“, t. j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.

 

V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda, ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev, stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy. Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

 

Deväťdesiate roky

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, tzv. troch pilierov, ktorými boli

1. pilier - Európske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky : poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:

2. pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

3. pilier - Justícia a vnútorná bezpečnosť

Na začiatku 90. rokov bol už dokončený projekt vnútorného trhu a medzi európskymi štátmi panoval konsenzus, že by bolo vhodné pokračovať v integrácii smerom k hospodárskej a menovej únii. Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie Európskej menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny.

Zároveň sa začiatkom 90. rokov podarilo dovŕšiť proces vytvorenia Európskeho hospodárskeho priestoru, teda integračného zoskupenia Európskych spoločenstiev a Európskeho združenia voľného obchodu.

V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:

Amsterdamská zmluva - 1997 - rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.

Zmluva z Nice - 2001 – Predstavovala nové štádium v príprave na rozšírenie EU o krajiny strednej a východnej Európy, krajiny stredomorskej oblasti a pobaltské krajiny. Mala pripraviť európske inštitúcie, aby boli aj po plánovanom rozšírení akcieschopné. Upravovala ich veľkosť a spôsob ich fungovania. Okrem iného rozšírila hlasovanie kvalifikovanou väčšinou do ďalších oblastí, v ktorých sa predtým hlasovalo jednohlasne.

V deväťdesiatych rokoch a na začiatku 21. storočia sa členmi EÚ stali:

Rakúsko, Švédsko, Fínsko - 1995

Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Česko, Maďarsko, Slovinsko, Malta, Cyprus - 2004

Bulharsko, Rumunsko - 2007

 

Zdroj: internet